Z Malej do Veľkej Studenej doliny

Autor: Martin Karlík | 7.12.2007 o 17:17 | Karma článku: 9,83 | Prečítané:  3359x

Čas letí jak vtáci nedozerní, píše sa v jednej básni od Laca Novomeského. Ja s ním ticho súhlasím a spomínam na čas leta, keď som bol s rodičmi na dovolenke vo Vysokých Tatrách. Dostal som vtedy jeden tip na peknú túru a tak som sa vydal na cestu. Ako sa hovorí, dobrá rada nad zlato - túra z Malej do Veľkej Studenej doliny cez Priečne sedlo bola možno najkrajšia, na akej som kedy bol. Pozývam vás na krátku rekapituláciu tejto trasy, ktorú som absolvoval s mojím foťákom Karolom :-)

Ráno okolo pol deviatej som vystúpil zo zubačky na Hrebienku. Pozerám sa okolo seba, počasie nám praje. Vchádzam do lesa a myslím na to, čo ma čaká. Zabúdam na všetko nepodstatné, som tu iba ja, les a hory. (A pravdaže desiatky iných turistov okolo mňa :-)

V noci bola poriadna búrka a na zemi je veľa stromov. Postupujem veľmi pomaly.

foto001.jpg

Dostávam sa k Vodopádom Sudeného potoka. Vyťahujem statív a urobím pár fotiek.

foto002.jpg

foto003.jpg

Prichádzam k miestam, kde je tých pováľaných stromov oveľa viac. Niektorí to aj vzdávajú a vracajú sa naspäť. Rozmýšľam nad tým aj ja. Napadne mi analógia na náš život - štart, cieľ a prekážky, ktoré máme zdolať, aby sme niečo dosiahli.

foto004.jpg

Vyššie je to už v pohode. Pomaly sa blížim k Zamkovského chate. Otáčam sa pozorujem krajinu okolo seba. Poprad sa halí v letnom opare.

foto005.jpg

foto006.jpg

Na Zamkovského chate odpočíva veľa turistov, trocha sa napijem a pokračujem ďalej.

foto008.jpg  

Zisťujem, že slnko je veľmi prudké, keby som chcel dobré fotky, musel by som si o dosť skôr privstať. Ale o tom to je - keď človek niečo chce, musí si za tým trpezlivo ísť. Nabudúce si privstanem. Vidím peknú situáciu a odfotím panorámu, len tak, bez statívu, iba z ruky. Vtedy som ešte nevedel, čo z toho vyjde.

pan.15.jpg

S výsledkom som spokojný. Snažil som sa zachytiť atmosféru tohto miesta - dvaja odpočívajúci chlapci, ticho, hory a harmónia.

Vstupujem do Malej Studenej Doliny, ktorá sa mi veľmi páči.

foto009.jpg

foto010.jpg

foto011.jpg

Stúpanie nie je až také prudké, ide sa mi príjemne. Prichádzam na to, že krása tejto doliny sa nedá tak ľahko zachytiť fotoaparátom - proste sa to do fotky všetko nevojde, chcelo by to urobiť panorámu, ktorá sa v týchto okolnostiach urobiť nedá. Postupujem ďalej.

 foto012.jpg

foto013.jpg

Uvidel som zaujímavý štít. Podľa mapy by to mal byť Prostredný hrot.

foto014.jpg

Je veľmi fotogenický, fotím ho až príliš veľa, ako som zistil po túre na pamäťovej karte.

foto015.jpg

Som však rád, že aj my Slováci máme svoj Matterhorn :-)

foto016.jpg

foto017.jpg

Som asi trištvte hodiny od Téryho chaty. Všade je hŕba skál a kameňov.

foto018.jpg

Mierne unavený prichádzam k Térycho chate. Dávno som už zistil, že som vzal málo tekutín. Kúpil som si najdrhšiu minerálku v živote, stála 80 korún, ale takú cenu som čakal.

Toto je ona, Téryho chata.

foto020.jpg

foto022.jpg

Fotím fotiacich ľudí.

foto019.jpg

Pozerám sa napravo a fotím štíty, neviem, ako sa volajú. Podľa mapy by mal jeden z nich byť Pyšný štít.

pan.jpg

Po krátkom odpočinku pokračujem v túre a fotím panorámy z ruky, opäť sa mi nechce rozkladať statív. Ach, tá lenivosť! Potom to tak aj vyzerá, ale na dokumentáciu to stačí.

pan.18.jpg

Dostávam sa k Priečnemu sedlu, kde je v rade dosť turistov. Ale odpočívajú a púšťajú ma dopredu. Asi 20 minút sa ťahám po reťaziach, celkom ma to baví, len si neviem predstaviť, ako by som dopadol, keby som sa náhodou pustil. Vedľa seba vidím mladú rodinku, ktorá nezodpovedne so sebou vzala asi osemročnú dcéru, ktorá stále plače. Našťastie im už zostáva len pár metrov do Priečneho sedla.

Priečne sedlo je najvyšší bod tejto túry (2352 m.), ktorý poskytuje obmedzené výhľady do obidvoch "studených" dolín.pan.20.jpg 

foto023.jpg

Dostávam sa do Veľkej Studenej doliny, ktorá sa mi nepáči až tak ako prvá, asi preto, že je viac kamenistá. Ale niekomu sa možno bude páčiť práve to.

pan.23.jpg

pan.24.jpg

Obloha sa trochu zaťahuje, ale hádem sa stihnem v poriadku vrátiť na chatu. Obzerám sa dozadu a fotím.

foto024.jpg

foto025.jpg

Takto vyzerá Veľká Studená dolina.

pan.26.jpg

Rád fotím krajinu a cestu, ktorá ako vodiaci línia vovádza oko diváka do obrázku. A zase tá filozofia: Život je cesta kamenistá...

foto026.jpg

foto027.jpg

Prichádzam k Zbojníckej chate, odpočiniem si a pokračujem ďalej. Dúfam, že mi baterka vo foťáku vydrží až dokonca.

pan.27.jpg

pan.28.jpg

Poriadne unavený schádza k miestam Studeného potoka, odkiaľ som zhruba začínal. Zase mi cestu komplikujú pováľané stromy.

foto028.jpg

Takouto nepeknou fotkou však nechcem skončiť. Každému sa páči niečo iné, ale pre mňa tú najkrajšiu fotku som si nechal na koniec, ktorú som fotil pri Téryho chate.

foto021.jpg

Fotiť od chrbta sa nemá, to viem, tak som chlapcov poprosil, či mi zapózujú. Fotka je podobná ako tá panoráma na začiatku. Snažil som sa vyjadriť priateľstvo dvoch kamarátov, okamih kľudu uprostred hôr a azda aj to, že my ľudia budeme oproti horám vždy takíto maličkí, že prírodu máme úctivo pozorovať, no nikdy nie pokoriť a zničiť.

Raz sa tam určite vrátim. 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?